Pozor, za dverami je Telo!

28.09.2007 11:48 | Lucia Segľová

Asi ste už počuli o ženách s hokejkami na ľade. Napríklad na olympijských hrách strieľali na bránu až sa prášilo. Český ani slovenský tím síce ešte medzi špičku neprerazili, ale všetci okolo ženského hokeja veria, že tá chvíľa príde. História jednej ženskej hokejovej šatne ukazuje akú cestu ženský hokej už prešiel. Kam ho zavedie budúcnosť uvidíme.

Obrovská modrá plechová brána. Otváram len jedno krídlo a zasvietim. Pomaly postupne blikajúc sa rozsvecujú podlhovasté neónové svetlá. Vchádzam, chodba sa zvažuje nadol. Všade okolo sú haraburdy pokryté prachom. Všetky akoby mali jednotnú sivú farbu špiny. Sem tam si rozprávame strašidelné príbehy o hlodavcoch, ktoré niektorá z nás stretla. Za chvíľu sa napravo otvára ďalšia chodba plná tmy a prachu. Tesne za ňou sú obyčajné biele dvere – šatňa žien. Za nimi miestnosť v pivnici, kde cítiť pach potu a starých drevených lavíc. Chodbou sa hrnie stále viac rozrozprávaných a vysmiatych dievčat a žien.

Šatňa sa plní ruchom, smiechom, aktivitou. Opakuje sa už naučený rituál obliekania, každá má ten svoj. Najprv obrovské nohavice, jeden trak prehodím cez plece, nasleduje druhý, zašnurovať pás, natiahnuť štulpne. Spod lavice vytiahnem korčule, pevne priťahujem šnúrky. Ešte niekoľkokrát omotať okolo nohy, aby noha a korčuľa splynuli. Chrániče na nohy pritiahnuť elastickými obväzmi, celé pokryť štulpňami. Na rade je horná časť tela – chránič pŕs, dres, prilba a rukavice. Som vyššia, širšia, ťažšia - cítim sa chránená a akoby silná. Chrániče a telo vytvorili jednotu. Krátka zástavka pri stojane s hokejkami, a potom kačacím krokom na „scénu“ ľadovej plochy. Cesta pivnicou je  vyložená starými gumami. Pri každom kroku sa trochu  posúvajú, a tak ich sem tam treba upraviť, aby sa nože korčúľ nedotkli betónu a nevytupili. Poznáte ten pocit, keď si strhnete hranu a noha sa šmýka do jednej strany alebo sa vám nohy napriek toľkým rokom na ľade rozchádzajú všetkými smermi?

Správne naostrené hrany korčúľ sú ako severský vietor. Nekompromisne režú „vzduch“ stále vpred. Vtedy sa dvere za bránkou otvoria, prekročíte prah a naskočíte na ľad. Prvý mohutný sklz vás pošle niekoľko metrov dopredu. Neviem popísať ten pocit. Je to blaženosť, splynutie rýchlosti, radosti a sily. Dotýkate sa ľadu, platia nové pravidlá pohybu. Nechávate na ľade svoju dušu, telo, sily a tréning začína.

Ale toto je príbeh o šatni a nie o hokejovej duši. Šatňa je jedno poschodie pod úrovňou okolitého povrchu. Tak vyzerajú začiatky ženského ľadového hokeja. Začiatky, kedy nás len o pár rokov staršie tímy nabíjajú dvojcifernými výsledkami. No už o dva-tri roky je všetko inak. Pristúpili nové tímy, ktoré dvojcifernými výsledkami niekedy porazíme my a prvé slovenské tímy pomaly miznú z ligy, rozpadli sa. Aj my starneme, rastieme a stávame sa majsterkami Slovenska. Po prvý raz, po druhý... Dnes sme si majstrovské zlato užili už osemkrát a len niekoľko hrajúcich hokejistiek si pamätá začiatky. Tím funguje sedemnástu sezónu.

A ako to bolo ďalej so šatňou? Po pár rokoch sa prihnali silné dažde, spodná voda začala vyplavovať pivnicu a naša šatňa niekoľkokrát hostila vodu po kolená. Brrr, to bolo upratovanie – hromady bahna, špiny a ten vlhký nevyvetrateľný pach. Okná v pivnici neotvoríš. Začali sme si všetky veci vešať čoraz vyššie a vyššie. Aj korčule našli svoje miesto niekde medzi prilbou a rukavicami nad našimi hlavami. A potom raz prišla skutočná záplava. Dosiahla výšky dospelého muža, rozlámala staré lavice a veci premiestnila z jedného kúta do druhého...

Medzi tým sa nás vedenie zimného štadióna snažilo zbaviť úplne. Niekedy za celý týždeň nebol jediný tréning, dokonca ani nultý čas o piatej ráno už nám nepridelili. V lige sme pokračovali, hoci jediné momenty na ľade boli zápasy, kedy sa bojovalo o titul. A vtedy otvorili ľadovú plochu v neďalekom malomeste. Bola bez strechy a počas slnečných dní na ľade ležali tri centimetre vody, po páde to z vás mohli žmýkať. Pri súboji pri mantineli sa vás diváci dotýkali a povzbudzovali vás rovno do ucha. Ľad tu nemal takú rýchlosť, ale o to srdečnejšie bolo obecenstvo.

Po čase vedenie doma prestávalo byť neoblomné, zimný štadión sa dostával pod správu mesta a mesto nás podporovalo – podporovať majsterky Slovenska sa predsa oplatí. A tak sme dostali nové šatne. A to hneď dve. Jeden bola totiž taká maličká, že sa nás do nej zmestila ledva polovica. Do druhej sa musela zmestiť tá druhá polovica tímu. Na čas sme sa rozdelili. No ešte stále sme sa nedostali na úroveň ľadu, kde boli žiaci, dorastenci, muži, hostia – proste všetci hráči mužského pohlavia. Šatňami sa pre nás stali bývalé dvojlôžkové izby hokejistov na prvom poschodí. Cesta po schodoch mala svoje osobitné čaro. Najmä, keď sa zošmykla guma, preskakovať schod v nemotornej výstroji a na „ihličkách“ korčúľ vyhýbajúc sa betónu stála za to. Miesta v šatniach bolo málo. Pri prezliekaní sme si dýchali na chrbty či iné časti tela a hneď za dverami, postojačky sa prezliekali tie menej šťastné. Práve kvôli nim boli neskoré príchody nebezpečné. Zabudneš zaklopať a reťazová reakcia pováľa niekoľko najbližších hráčok. Jednu z nich sme prezývali „Telo“, a tak sa jedného dňa zjavil na dverách zvonku nápis: „Pozor, za dverami je Telo“.

K takýmto provizórnym šatniam samozrejme nepatrili sprchy či nebodaj samostatné ženské záchody. Celá budova zimného štadiónu tak trochu chátrala. Nebolo peňazí. Hokej je drahý šport a ženský hokej dlho mnohí považovali za vtip. Obvyklá rada bola chytiť sa miesto hokejky radšej varešky. A tak sme sa sprchovali v sprchách žiakov. Vo veľkých či menších uteráčikoch, v šľapkách a s taštičkou so šampónom a mydlom sme si to rázovali cez polovicu zimného štadióna. Spotené tam, s mokrými hlavami späť. Našťastie tréningy bývali neskoro večer, takže ten pohľad si naozaj mohli vychutnať len vyvolení.

Mesto nám začalo usporiadať oslavy za naše tituly, našli sme schopných managerov, a tak sa zmenila aj šatňa. Konečne sme sa dostali na úroveň ľadu, medzi štyri najprestížnejšie šatne najbližšie ku vchodom na ľad, za bránkami. My, muži, dorastenci a hostia. Šatňa bola nádherná, s novými sprchami, vlastnými záchodmi, novými lavicami. Každý hráčka mala len pre seba viac ako pol metra priestoru v lavici. A všetky sme boli opäť spolu. Vtedy som odišla. Po prežití všetkých tých dobrých a zlých časov som tie naozaj dobré, v dobrej šatni, v dobrých nových dresoch, s fľaškami iontových nápojov nechala mladším, plným energie, ktoré ďalej získavajú zlato pre svoj tím a celé mesto.

Niekedy mi to nedá a zájdem sa pozrieť na svoje milované miesto, kde vonia ľad. Všetko sa však zmenilo. Namiesto olupujúcej sa modrej farby na zábradliach a stoličkách vidím novú jasno žltú a červenú. Celý priestor okolo ľadovej plochy je upravený, k hokejistom a hokejistkám sa teraz už len tak ľahko nepriblížite a ženy sa posledný krát presunuli. Tentoraz zaujali miesto vedľa mužov. Druhá najlepšia kabína na celom štadióne. Tam teraz sídlia, to je ich zaslúžené miesto – v lige majstrov, na čele tabuľky, v samostatnej kolónke ženy na webovej stránke  a v šatni hneď vedľa mužov...


Autorka je externí redaktorkou gitY.

Od autorky: Rozhodnutie hrať hokej považujem za jedno zo svojich najšťastnejších. Po desiatich sezónach som tak ako mnoho iných hokejistiek a hokejistov skončila zo zdravotných dôvodov. Ten ohromný radostný pocit z ľadovej hry ma už však asi nikdy neopustí. Najmä kvôli nemu som príležitosť napísať niečo o ženskej hokejovej šatni privítala.

foto: archiv klubu a autorky